Bolo naozaj pekné počasie. V ten deň sa decká hrali na ihriskách, ľudia mali úsmevy na perách ako iné slnečné dni a nie ako cez zimné obdobie, keď sú všetci pochmúrni nasratí a nevedia sa preniesť cez útrapy všedného života. Ja osobne beriem zimu ako naozaj veľmi depresívne obdobie. Vplýva na mňa tak, že niekedy so mnou ani do reči nie je. Pekný deň sa premenil na krásnu noc. Z každej strany sa mihali milióny hviezd, nebo bolo naozaj krásne. Niekedy sa až nedalo uveriť tomu, že nad týmto skazeným svetom dokáže byť niečo tak očarujúce, jednoduché, ale tak strašne komplikované. Nech sa človek snaží akokoľvek stále sa ich nedokáže dotknúť a to je to čo ma svojím spôsobom neuveriteľne fascinovalo. Noc ako stvorená pre smrť.
- Ty Angelo a naozaj si myslíš, že ich tam niekde spaľujú? – neveriacky sa spýtal Antonio
- Antonio neviem, či hej alebo nie! Ja som to len počul. Neriešim to! Bolo to pre mňa poučné . Aspoň viem , že najvyšších sa naozaj neoplatí nasierať. Tak preto robím veci ku spokojnosti šéfov. Dobre ma za to platia a oni sú spokojný! Robím veci, aj keď sa mi niekedy hnusia , alebo mám toho už naozaj dosť. Proste to je život a takto to tu funguje. Pokiaľ sa niektorá ovca oddelí od stáda bez toho aby to bača chcel, či dovolil tak je nenávratne preč. Už ju nikdy stádo neuvidí.
Antonio si v tej hlavičke svojej až teraz začal dávať do hromady kam sa to dostal a ako to funguje.
- Ak to je pravda tak sa naozaj neoplatí robiť blbosti. – ďakujem ti Angelo za toto objasnenie, naozaj sa mi veľa veci uložilo v hlave.
V tom ako Antonio dopovedal zazvonil Angelovi telefón – Ano? Jasne , tak ako sme sa dohodli na určenom mieste a čakáme na vaše pokyny. – začal telefonát Angelo po chvíľke zádumčivého naslúchania odpovedal - Tak ideme na to presne tak ako sme sa dohodli včera večer. – a zložil telefón
- Antonio teraz ti môže povedať, prečo sme tu!.
- Konečne Angelo. Už sa neviem dočkať
- Vidíš ten podnik na druhej strane ulice?
- Alabamakokos club myslíš?
- Hej presne ten. To je dnes naša robota. Dostali sme príkaz aby sme to tam trošička poupratovať
- Ale to je podnik toho nového nie? Ako sa volá .......... Lucsiano ! Napadlo ma ako dlho bude trvať kým sa naserú a ukážu mu ako sa veci majú. – pousmial sa Antonio
- Tak už to vieš! Nie že to doserieš lebo si ťa podám! Ja si nebudem zlízavať sračky za niekoho kto si nevie udržať prst na spúšti v kľude. Jeden chybný pohyb a ja ti prisám že ti strčím moju zbraň do riti a vystrelím ti mozog do vesmíru a ten tam bude krúžiť ako Gagarin. Rozumel si mi?
- Angelo je mi to jasné! To čo sa stalo vtedy to sa už neodstane, ale ani viacej krát nestane.
- Som rád, že si rozumieme Antonio.
Chlapi zaplatili účet a pobrali sa do Alabama kokos club-u. Na ulici bolo rušno ako každý jeden večer v túto hodinu, ale predsa bolo niečo inak ako obvykle. Pred Alabama kokos club-om nebolo vôbec nikoho. Len pred vstupom stáli dvaja bodyguardi. Boli síce nadupaní ako testosteronová tabletka , ale v hlave toho asi moc nemali. Angelo tak usúdil podľa ich tupých výrazov tváre. Bolo na nich vidieť že sú tam len na to aby naháňali strach okoloidúcim a tým čo vymýšľajú blbosti.
- Ty si zoberieš na mušku toho naľavo a ja toho napravo. Jasné? – usmernil Angelo
- To je v pohode takú sračku zvládnem aj s jednou rukou obviazanou – pousmial sa
- Zavri tu hubu, nerob tu na mňa formu a rob to čo ti vravím rozumieš?
- Už som ticho, ok? Spokojný?
- Ani moc nie ale čo narobím radšej by som si to urobil sám a vedel by som že to prebehne podľa mojich predstáv a nie s tebou kedy neviem čo zase dodrbeš.
Antonio zostal trocha zarazený Angelovou úprimnosťou, ale nerobil si z toho veľkú hlavu. Sústredi sa len na to aby svoju robotu urobil dobre. Ak to dobre dopadne tak si urobí očko u najvyšších a vyžehlí ten trapas v lodenici. V mysli kuje plán ako odrovná toho chlapa čo má na starosti. Veľa a veľa spôsobov mu napadlo, ale to sa nikdy nedá presne určiť. Nikdy nevieš ako daný človek zareaguje. Dá sa naplánovať ako ho zaskočíš, ale pokiaľ je to niekto ostrieľaný tak aj napriek tomu budeš mať s ním dosť roboty. Nakoniec sa rozhodol staviť na náhodu a prekvapenie.
Krok za krokom sa blížia k chlapom pri vchode. Obaja ich sústredene pomeriavjú očami. Duševne sa pripravujú na každú chvíľu začínajúci boj, adrenalín im prúdi v žilách ako obrovské nezastaviteľné tsunami chystajúce sa do slova a do písmena zmiesť z cesty všetko čo ma pred sebou. Tlkot srdca pripomína rytmus hromobitie bubeníka vrcholiaceho svoje predstavenie skazy. Ruky vo vreckách zvierajúce zbrane sa im potia a zvíjajú v predbojovom kŕči.. Oči premeriavajúce svoju obeť. Ešte pár krokov a spečatíš niekoho životný osud. Spravíš ešte pár krokov a popravíš niekoho syna, frajera, manžela či milenca. Spravíš veľkú hrubú čiaru cez jeho cestu životom. Predčasne ho pošleš na večný odpočinok, Jeho cesta na tomto svete skončila. Nikdy viacej neuvidí svojich známych, ženu, deti, vychádzajúce slnko. On možno ani netuší že sa blíži jeho koniec. Nevie, že chlapi pred nim majú v úmysle ho pripraviť o to najcennejšie čo má. O vlastný život. Možnosť dýchať, pozerať na svet, dýchať vzduch , smiať sa či plakať. Nevie, že po tom ako ho oslovia sa z neho stane len obyčajná bezduchá mŕtvola ležiaca v chladnom vzduchu smrti márnice. Nevie, že títo chlapi sú tým čo vidí posledné. Ešte záblesk a nič viacej, Svetlo čo ho prepraví cez tenkú hranicu života a smrti ďalej mu posvieti ťahajúc ho vo svojich spároch až tam kam raz musíme ísť všetci. Niektorí skorej niektorí neskôr, ale naozaj všetci bez rozdielu rasy, náboženstvá, etnických zásad, sexuálnej orientácie či dokonca po celoživotnom boji so zlom, alebo vykonávania zla. A to len kvôli tomu, že si vybral zlú stranu! Stál na opačnej strane ako António a Angelo. Na strane, čo sa nepáči ich šéfovi. No aj napriek tomu nemajú na výber. Buď zabiješ ty alebo zabijú teba. Jediné krédo ,ktorým sa dá v tomto jobe riadiť. Žiadne iné neexistujú. Je to ich každodenné prekliatie, ktorému patria prvé ranné myšlienky počas ďakovania bohu, že sa znovu prebudili do nového dňa. To je pre nich radosťou, požehnaním!
-Nazdar chlapi! Ako to dnes ide?
Tieto slová boli posledné čo počuli. Toto boli tie slová, ktoré ich odprevadili na nekonečnú cestu posmrtného života. Dve tiché smrťky vyleteli z hlavní neviditeľnou rýchlosťou, predbehli myšlienku, zasiahli svoj cieľ. Nastalo ticho. Ticho , ktoré prerazilo hluk ulice. Je koniec! Vyhasli dva životy. Zažali sa sviece na dvoch hroboch a budú tam svietiť navždy.
Pozerám na Mikov vystrašený výraz tváre. Je zvyknutý na nechutnosti, ale teraz sa aj jemu na chvíľu zastavil dych. Nie kvôli tomu čo som urobil Lucsianovi, prekvapila ho agresivita, ktorá ma ovládla. Už dávno ma nevidel tak nasratého ako teraz. Keď ti mám pravdu povedať ani som nechcel urobiť čo som urobil, ale vo mne to tak neskutočne začalo vrieť, že som to nedokázal zastaviť. Jednal som impulzívne , ako vyhladovaná šelma ktorá zaútočí na korisť z posledných síl uvedomujúc si len jednu šancu na útok. Hrobové ticho v pracovni som prerušil až ja
– Počuj Miki naložte ho do auta, ale tak aby vás služobníctvo nevidelo. Ja ich na chvíľku zabavím. Keď to urobíte zavolajte ma a dokončíme to!
- Jasne David. Mohol by som ťa poprosiť aby si mi vrátil zbraň? – ticho sa spýtal Mik – Inak to ako si mi po nej vyletel, sa ti teraz môžem priznať, prekvapilo ma to. Vôbec som to nečakal! Budem musieť začať trénovať , lebo vidím že ty si ešte vo forme – s úsmevom poklonkoval
- Mik to nie je tréning. – odpovedal som pozerajúc sa mu do očí – To bol inštinkt. Mik, máš deti. Sám si mi niekoľko krát povedal, že keby im niekto čo len vlas skrivil na hlave tak by si ho bez milosti zabil. Ja nemám deti. Nikdy som nemal a neviem či niekedy budem mať, myslím tie skutočné. Toto všetko okolo teba, moje spoločnosti, môj úspech, moja sila , to je moje dieťa. Ja ho chránim presne tak ako ty svoje! A tento hajzel mu ublížil!
Mik hľadiac na mňa vzal zbraň a išiel skontrolovať ako postupujú chlapi s robotou. Potrebujeme voľný priestor, tak si idem dať čaj do kuchyne so služobníctvom. Často tam s nimi trávievam čas. Nemám aspoň pocit samoty ako v ostatných prázdnych izbách domu, i keď nie je dom moc veľký. Nikdy nebolo mojím snom mať veľký barak. Skorej len na to čo mi bolo treba na trochu luxusu a pohodlia. Jediné čo bola moja podmienka pri kúpe pozemku, bola jeho veľkosť. Môj pozemok je obrovský. Dodávam mi pocit obrovskej voľnosti. Na niekoľkých hektároch zeme je les, lúka, jazero, jednoducho všetko čo si pre vychutnanie krás nepoškvrnenej prírody, človek dokáže vážiť, vychutnať a milovať.
Mik mi oznámil, že všetko je pripravené na cestu. Dochlípavam svoj čaj a odchádzam k autu. Od domu odišli tri autá. V kufri jedného z nich bol Lucsiano a dvaja chlapi, druhom traja chlapi a v treťom sme išli ja a Mik. Mik šoféroval. Nie že by som si potrpel na osobného šoféra, práve naopak šoférovanie je jeden z mojich najobľúbenejších koníčkov, no naozaj nie som v stave na šoférovanie. Ruky sa mi ešte neprestali triasť od návalu adrenalínu a pravdupovediac aj nervozity ako dnešný večer dopadne.
- David nechcem byť vtieravý, ale jedno sa ťa musím spýtať. Teda pokiaľ sa nenahneváš – preťal dlhú šnúru ticha Mik
- To znie zaujímavo Mik. Normálne rozmýšľam nad tým čo sa asi tak spýtaš – pousmial som sa
- Nejde mi jedno do hlavy! Pracujem pre teba už veľmi dlhú dobu , ale až teraz dokážem nabrať odvahu spýtať sa. Miloval si niekedy niekoho? Záležalo ti niekedy v tvojom živote na niekom? Samozrejme nepočítam rodinu to mi je jasné, viem ako nedáš na ňu dopustiť.
Čakal by som čokoľvek , ale túto otázku nie . Zaskočil ma touto otázkou. Nie že by sa to nemohol spýtať, veď on bol jediný komu verím.
- Mik, aj keď to znie nepravdepodobne, ale áno. Záležalo mi, ba dokonca som aj v živote miloval. Bolo to ale veľmi dávno. Zostali mi len nevymazatelné spomienky. Spomienky , ktoré maju pre mňa väčšiu hodnotu ako všetko bohatstvo čo mám.
- Zaujíma ma to, lebo keď som ťa dnes videl, tak mi došlo, že som ťa nikdy nevidel rozcíteného, alebo že by niektorá zo žien v tvojom živote si ťa získala viac ako by si chcel. Ale dnes keď si predviedol ako si ochránil svoje „dieťa“ mi to došlo. Zažil som jednať ťa v amoku, zlosti, bez súcitu, usmiateho, ale nikdy nie zamilovaného alebo omámeného láskou.
- V láske mam obrovský deficit. Ja som taký ako vravíš. Ako pri každom zatrpknutom srdci, aj pri mojom , môže za to sklamenie. Keď milujem, tak milujem z celého srdca. Nenechávam si ani jeden kúštik svojho srdca , dokonca ani duše. Všetko odovzdávam do rúk milovanej osoby. Akoby som chcel aby mi ho ochránila, vložila si ho do svojho srdca a chránila ako keby splynulo v jedno. Ale bohužiaľ alebo chvála bohu vždy mi ho zmačkli, vymáchali ho v špine, utreli si s nim riť a potom zahodili do kompostu. Po pár hygienach nastal zlom! Nie si predsa hajzlak aby si niekto s tebou riť utieral! Od tej doby , ako keby sa vo mne vytvorila , hranica za ktorú nikto nesmel. Držala ma v reálnom živote, bez možnosti prejavenia citov lásky, nežnosti a porozumenie. Každú ženu si ctím, a dávam jej to patrične najavo, ale bez akýchkoľvek prejavov citov a lásky. Táto obranná línia nepustila k tomu aby som ich prejavil, vykričal do sveta. Vzala mi hlas a nechala ma trpieť samého vo svojom zajatí. Teraz už vieš ako je to so mnou a láskou. Existuje len jedna žena ktorú som ľúbil, ľúbim ju dnes a navždy budem! Milujem tu spomienku na to aká bola, na chvíľe strávené po jej boku, v jej náručí. Na jej úsmev, na jej oči či slzy. Ak by to bolo možné , ak raz či tu alebo na onom svete budeme ešte raz spolu tak ma uvidíš zamilovaného. Ona bola anjel , ktorý zostúpil z nebies aby mi dal zmysel života. Neprejde deň kedy by som na ňu nemyslel. Len samotné spomienky na ňu mi dávajú silu každe ráno vstať a vojsť do tohto diablovho diela , do života v ktorom žijem. Bože! Dal by som život keby som mohol prežiť niektorý z dní strávených s ňou ešte raz!
Mik zostal zarazený mojou úprimnosť. Nezakryl výraz prekvapenia. Ale je možné, že to už muselo vyjsť zo mňa aby s tým niečo osud urobil. Neviem, naozaj neviem. Uvidíme neskôr.
Po našom rozhovore a chvíľke mlčanlivej jazdy auto zastavilo na hlavnej ceste a Mik sa spýtal – Ideme zpredu? Chalani to tu už vyčistili.
- Radšej to daj dozadu. Nemusíme byť všetkým na očiach.
Komentáre
Prehľad komentárov
Dakujem za putavy pribeh. Prajem vela uspechov a dalsich tvorivych napadov. Vela stastia. Dufam ze toto neni koniec a este budem moct pokracovat v citani:-))
Dakujeem.........
(vanika30, 26. 10. 2009 22:27)